Podľa archeologických nálezov bol Liptov obývaný ľuďmi od praveku. Viedli tadeto dôležité obchodné cesty. Popri horách a jaskyniach nachádzajú sa tu i početné bane, ako pozostatok niekdajšej činnosti. 

História baníctva na Liptove sa začala písať v 13. storočí v rámci tzv. nemeckej kolonizácie, ktorá vo vtedajšom hornom Uhorsku a dnešnom Slovensku začala už na prelome 11. a 12. storočia a trvala približne až do 19. storočia. Nemecká kolonizácia bola dlhodobým procesom, prebiehala vo viacerých vlnách a týkala sa najmä inteligencie. Nemeckých odborníkov nazývaných aj „hostia“ pozývali na naše územie uhorskí králi. V tejto súvislosti spomeňme aspoň Ondreja II. (1177-1235). Cieľom nemeckej kolonizácie bolo zvýšenie kultúrnej, ale aj technologickej úrovne obyvateľov nášho územia. Svoju úlohu pri nej zohrala i potreba doosídliť vyľudnené a spustošené územia po tzv. Tatárskych (mongolských) vpádoch (1241-42) – panovník Belo IV. (1206-1270), neskôr Štefan V. (1240-1272). 

Popri kultúrnom rozvoji sa nemecká kolonizácia týkala najmä rozvoja baníctva, hutníctva, metalurgie, ale aj sklárstva a iných výrobných technológií (staviteľstvo). Nemeckí kolonisti (karpatskí nemci) osídľovali najmä oblasti s výskytom rúd – Slovenské Rudohorie (Gemer, Spiš, Šariš, Abov), oblasť Vysokých a Nízkych Tatier (Liptov, Spiš), Starohorské vrchy (Horehronie) Štiavnické vrchy (Hont, Tekov), Kremnické vrchy (Pohronie) a tiež časť regiónu hornej Nitry nazývanú Hauerland. Na základe udeľovaných kráľovských privilégií na tzv. Magdeburskom (či neodborne „nemeckom“) práve, zakladali nemeckí kolonisti banícke mestá, mestečká a osady (Kežmarok, Levoča, Gelnica Banská Štiavnica, Kremnica, atď...) u nás na Liptove napríklad Vyšná a Nižná Boca, Hybe, Dúbrava, Partizánska (predtým Nemecká) Ľupča, Ľubela, Ružomberok a pod. vznik týchto mestečiek priamo súvisel s oblasťami s výskytom rúd. Na Liptove sa v stredoveku ťažilo zlato v Krivánskej oblasti, priamo pod vrcholom Kriváňa, ďalej na Vyšnej a Nižnej Boci, na Magurke a v Lipt. Kľačanoch. V Dúbrave sa ťažil najmä antimón. 

Najstaršia zmienka z Liptova o udelení banského privilégia na Liptove pochádza z roku 1285 a udelil ho Ladislav IV (1262 -1290) Bohumírovi z Lipt. Jána. Baníctvo na Liptove pokračovalo kontinuálne od 13. storočia. 

V 19. storočí, v ktorom bola vytvorená i táto baňa zažívalo baníctvo na Liptove najväčší rozmach, čo bolo spôsobené nastupujúcou priemyselnou revolúciou. Existujú indície že Medvedia štôlňa nebola razená kvôli drahým kovom, ale najmä kvôli Pyritu FeS2 (železný kyz, disulfid železnatý), z ktorého sa vyrábala kyselina sírová H2SO4 (Vitriol). Ťažba pyritu v tejto štôlni sa však vzhľadom k jeho množstvu ukázala ako nerentabilná. 

Postupom času ubúdalo kvalitné zrudnenie a baníctvo na Liptove sa stalo neefektívnym. Ustupovalo iným formám obživy napríklad poľnohospodárstvu, dobytkárstvu a neskôr práci v priemysle. Mnohé banícke osady sa transformovali na chatové oblasti (Vyšná Boca, Magurka a pod.) Úplný zánik baníctva na Liptove zaznamenávame v 90. rokoch 20. storočia, zastavením prevádzky v Dúbrave, kde sa ťažil antimón. Dovážať lacné suroviny z Číny sa ukázalo byť efektívnejším riešením než ťažiť ich doma. 

    Spracoval: Peter Laučík a kolektív pyritovej bane

    Literatúra: 
    Botík, J. 2004, Vyšná a Nižná Boca, Vlastivedná monografia, vyd. Lúč, Bratislava 2004, ISBN 80-7114-456-8, 203 s.
    Bubniak Š / Hlavienka, J. 1989, Z dejín baníctva v Liptove, vyd. Rudné bane n. p. Závod Dúbrava, Martin 1989, ev. č. 611/89. 

• Prev
• Next